Figovník, fuksia, grevilea,

Ficus_benjamina2

Ficus L. figovník, fikus

Čeľaď Moraceae morušovité

  • Meno ficus bolo odvodené z gréckeho slova fecunditas – plodný. V staroveku bol figovník považovaný za symbol plodnosti a bol ako posvätný uctievaný v mnohých kultúrach. Figovník rástol už v raji. Jeho listami sa zakryli Adam a Eva po ochutnaní plodu zo stromu poznania. Už v renesančných záhradách sa na ich pestova­nie budovali špeciálne stavby – figovne.
  • Rozšírenie Asi 1000 dru­hov tohto rodu rastie v trópoch a subtrópoch Afri­ky, Ameriky, Ázie a Austrálie. Sú to väčšinou vždyzelené stromy, kry i liany. Ide väčšinou o teplomilné druhy, ktoré sa v našich podmienkach pestujú trvalo v uzavretých priestoroch. Typickou nádobovou rastlinou pestovanou v záhrade je Ficus carica.

Ficus carica, figovník obyčajný je veľký ker až strom dorastajúci do výšky až 15 m. Jeho pravlas­ťou je pravdepodobne Malá Ázia a severozápadná Afrika. Slovom carica boli v staroveku označované sušené plody figovníka. Veľké laločnaté lesklé kožovité listy sú opadavé, preto sa niektoré odolné odrody môžu u nás pestovať i trvalo na stanovišti vonku. Nenápadné kvety usporiadané v súkvetí sú vo svojej domovine opeľované špeciálnym hmyzom Blastophaga psenes. Aby sme i u nás mohli zbierať plody, je nutné pestovať odrody tzv. adriatickej skupiny, u ktorej sa plody vyví­jajú i bez opelenia. Figa je typ plodu, ktorý sa nazýva sykónium a je z veľkej časti tvorený zdužinatelým kvetným lôžkom. Figy dozrievajú asi 100-120 dní po odkvitnutí v VIII. a IX.

  • Pestovanie Figovník je opadáva drevina, ktorú je možné počas zimy ucho­vávať na tmavom mieste bez polievania pri teplote 0-8 °C. Na jar je možné podľa potreby previesť rez, pučí dobre aj zo starého dreva. Rez nie je nutné robiť každoročne. V najteplej­ších oblastiach nášho štátu je možné vhodné odrody pesto­vať trvalo na stanovišti vonku, s dobrou zimnou prikrývkou. Rastliny v nádobách je nutné v lete umiestniť na teplé svetlé miesto na terase či bal­kóne, aby mali plody možnosť dozrieť. Dobre znášajú sucho. Rozmnožujú sa na jar pred pučaním drevnatými odrezkami. Pri teplote 20-22 °C zakorenia o 2-3 týždne.

Fuchsia L fuksia

Čeľaď Onagraceae

  • Meno Rastlina bola po­menovaná na počesť profesora medicíny Leonarda Fuchse (1501-1566), autora známeho herbáru. Prvá fuksia bola objavená na konci 17. storočia františkán­skym mníchom, botanikom a cestovateľom Charlesom Plumierom v Peru. Prvý druh tohto rodu Fuchsia coccinea bol do Európy dovezený až v roku 1788 z Chile.
  • Rozšírenie Asi 100 druhov tohto rodu rastie v trópoch Južnej Ameriky, Mexika a Nového Zélandu. Sú to kry alebo malé stromčeky, ktorých kvety majú farebnú nielen korunu, ale taktiež ka­lich a po odkvitnutí sa tvorí dužinatý plod (bobuľa).

Fuchsia magellanica pochádza z južného Chile, kde dorastá do výšky až 5 m. V teplých oblastiach nášho štátu môže rásť trvalo na stanovišti vonku, s dobrou zimnou prikrývkou alebo sa vysadzuje do nádob. Má protistojné široko kopijovité listy a štíhle červenofialové kvety na dlhých stopkách. Kvitne od VI.-IX. Pestuje sa niekoľko odrôd.

Fuchsia x hybrida Vzájomným krížením botanických dru­hov sa získalo veľké množ­stvo farebných i tvarových odrôd. Už v roku 1850 sa ich pestovalo viac než 500 a bol pre ne utvorený sa­mostatný druh Fuchsia x hyb­rida. Odrody sa od sebe líšia predovšetkým výškou, spô­sobom rastu (vzpriamené, previsnuté), tvarom kve­tov (jednoduché, poloplné, plné), farbou kvetov (rôzne kombinácie vo farbe kali­cha a koruny – červené, fia­lové, ružové biele). Sú pesto­vané kríčkové i stromčekové formy.

  • Pestovanie Rastliny je možné nechať prezimovať buď na svetlom mieste pri teplote 10-15 °C, alebo na tmavom mieste bez polievania pri teplote 5-10 °C. Pri chlad­nom a suchom prezimovaní rastline opadajú listy. Na jar sa môžu rastliny hlboko zrezať, veľmi dobre pučia a kvitnú na mladých výhonoch. Rastline vyhovuje svetlé alebo polozatienené miesto v záhrade či na balkóne, úpal neznáša. Roz­množuje sa najlepšie v predjarí napoly vyzretými odrezkami. Pri teplote 18-20 °C zakorení o 2-3 týždne.

Grevillea R. Br. grevilea

Čeľaď Proteaceae

  • Meno Rod bol pomeno­vaný podľa anglického botanika Róberta Klaye Grevillla (1794-1866) zakladateľa kráľovskej botanickej spoločnosti.
  • Rozšírenie Asi 260 dru­hov tohto rodu rastie v Austrálii. Sú to vzdušné kry alebo menšie stromy, v let­nom období na nich vykvitá súkvetie zložené z drobných červených kvietkov s dlhými tyčinkami. Kvety sú prispô­sobené na opeľovanie zvláštnym druhom malých vtáči­kov (medososka). Jemné listy bývajú kožovité, z rubovej strany plstnaté. V nádobách sa pestuje napr. druh:

Grevillea juniperina dorastajúca do výšky až 2 m. Jej vetvy sú obrastené krátkymi čiarkovitými svetlozelenými listami. Strapce kvetov na konci vet­vičiek sú krátke, intenzívne červené. Kvitne od V.- VII. Do Európy bola privezená v roku 1822.

  • Pestovanie V zimnom období rastline vyho­vuje svetlé vzdušné miesto s teplotou 5-15 °C. V letnom období vyžaduje teplé slnečné miesto potrebné pre tvorbu a vývoj kvetov. Je to zaujímavá rastlina na terasy a balkóny. Dobre znáša sucho. Rozmno­žuje sa odrezkami v auguste. Napoly vyzreté odrezky zakorenia pri teplote 25-30 °C asi o 4 týždne.